| Rok 2020. |
Očovské minimúzeum sme si strihli popri ceste do Vígľaša. Cez Očovú chodíme často, je to od nás na skok, ale až toto leto som zistila, že tam niečo také je. A keďže ja som taký trošku folklorista, tak návšteva Očovej bola priam nutná.
Minimúzeum je zriadené v budove Remeselného dvora v Očovej. My sme mali to nešťastie a možno aj šťastie :), že vystavované kúsky boli uložené v jednej miestnosti. Niečo sa v budove rekonštruovalo a tak to bolo tak trošku na divoko. Mne sa to tak veľmi páčilo. V tej jednej miestnosti bol celý život. Kútna plachta, kolíska, hojdací koník, kroje, čižmy, krosná, kolovrátok, hrnce, košíky a korytá a aj pohrebná plachta. Stojíte uprostred a vlastne všetko čo potrebujete je tam, v tej jednej miestnosti.
V tejto jednej miestnosti sa nám veľmi páčilo. Marenko si koníka postískal, popracoval na kolovrátku a krosnách. A ja som sa pokochala tou nádherou vyšívanou. Farebnou krásou ručne robenou. A rozhodla som sa, že sa naučím vyšívať krivou ihlou. Verím, že už čoskoro.
V normálnych časoch (keď sa nerekonštruuje :)) minimúzeum (to je také super slovo) obýva dve miestnosti, ktoré sú tematicky rozlíšené. V jednej sú odevy a tá druhá je pracovná.
V minulosti bol Remeselný dvor mlynom, známym ako Kováčov mlyn. Dnes tieto časy pripomína mlynský náhon pred budovou. Deti (ale aj dospelí) sa môžu potešiť aj demonštračnému salašu, ktorý stojí v areáli.
Určite sa do Očovej ešte vrátime, aby sme si omrkli lepšie obe miestnosti, možno nám v tej spleti krás aj niečo uniklo. A unikli nám určite aj kroje, ktoré putujú po výstavách v Taiwane. To je čo?
Vidíme sa v Očovej! A nezabudnite: „Pomaličky po diaľnici“! (A dokonca aj po obci.)
v+a
