| Rok 2020. |
Krásny, veľkolepý. Taký musel byť, keď ešte v plnej kráse žiaril pod Belianskymi Tatrami. Žiaľ dnes ho vraj čaká zbúranie. Dobrá správa je, že súčasný majiteľ tohto skvostu má povolenie, nielen na jeho zbúranie, ale aj na výstavbu nového hotela v rovnakom štýle. Na to, či a kedy sa to naozaj podarí, si s nedočkavosťou, mne nevlastnou, rada počkám :). Držím palce!
Niekde, veru neviem kde, som čítala, že sa penzión na začiatku svojho vzniku volal Penzión Heldák (neviem však či je to pravda). Niesol meno svojho majiteľa Pavla Heldáka, ktorý ho postavil v roku 1929. Vyrástol ako prvé ubytovacie zariadenie v Ždiari. Ponúkal 30 lôžok. V roku 1937 bol rozšírený na 25 izieb, ktoré ponúkali ubytovanie pre 50 hostí. Takto sa nám zachoval dodnes.
Penzión Tatra mal komfortne zariadené izby s teplou a studenou vodou a elektrickým svetlom. Mal vlastný bazén a pre turistov mal pripravenú, okrem izieb, aj nocľaháreň.
V časopise Vysoké Tatry z roku 1938 sa však píše toto: „V roku 1928 Ždiar bol ešte málo známy. Hostinský Pavol Heldák roku 1930 vybudoval Tatra Penzión z drevených zrubov. Bolo to vtedy na Ždiari zvedavosti. Koľkí čakali sklamanie, ktoré prekvapí pána Heldáka. Keď prví rok prišli hostia a druhý rok ich pribudlo zasa, začali podnikaví Ždiarania budovať penzióny.“
V roku 1950 po znárodnení slúžil ako zotavovňa ROH Tatra. V roku 1990 bol navrátený rodine Heldákovej.
Už v prvej polovici 19. storočia sa začali budovať náznaky turizmu v tejto oblasti, keďže turisti prechádzali cez rieku Bielku z poľskej strany na Slovensko. Turistov do žďiarskej oblasti priťahoval okrem prírody aj záujem o tzv. „ľudový svojráz“, kroje a drevenice. Turizmu veľmi pomohol aj film Karola Plicku Zem spieva (1932), ktorý natočil na podnet ľudovýchovného ústavu. Hneď na to sa tu natočil aj český film Šenkářka a v roku 1933 aj film Tatranská romance.
Okrem Penziónu Tatra vznikol aj malý Hellerov hostinec, penzión Javorinka, penzión Havran, penzión Protežka, penzión Šport, vila Manochyn a obľúbené boli aj zrubové vilky, hlavne u českých turistov z Prahy. A tak v roku 1935 bolo v Ždiari ubytovaných už 660 hostí a v lete v roku 1937 to už bolo 1554 hostí. A už v roku 1938 bolo v Ždiari pre letných hostí pripravených osem penziónov so 117 izbami a 105 súkromných izieb. Spolu to bolo 547 lôžok. Na začiatku turistického ošiaľu v Ždiari bolo zaznamenaných len 5 hostí – v roku 1928. V roku 1930 to už bolo 30.
Notár Bohumil Bartoník, v roku 1935, napísal pre propagačný časopis Kúpele a letoviská na Slovensku o Ždiari aj toto: „A táto podtatranská obec Ždiar je už predmetom obdivu…Ždiarania sú praví potomkovia zbojníkov. Tak sa aspoň povedá…Tu ešte v živej pamäti máte skazky o hrdinských kúskoch chlopských zbojníkov, ktorí Ždiar založili, kostoly vylupovali a svoje ženy do brokátu mešných rúch strojili. Odtiaľ tie brokátové sukne a lajblíky dnes už zbožných Ždiaraniek, odtiaľ tá hrdá, až trochu furiantská krv ždiarskych parobkov a chlopov. Len si to dajte vyprávať od Macka Pitoňáka, alebo od Lukáča Šilona. Nestojí to mnoho. Len dobré slovo a pol litríka božského tokajského alebo bohorovného berehovského assou. Uvidíte ako sa im rozplamenia zraky vo spomienkach na ten aurea tes (zlatý vek). Lepšia budúcnosť otvára sa v ostatných rokoch,…lebo Ždiar je dnes už pre zasvätencov „objavený“.
Je pre mňa úžasné vidieť na tejto ždiarskej oblasti, že aj ľudia v 30. rokoch minulého storočia dokázali takto krásne premeniť ponúkané možnosti, dokázali rozvíjať podnikateľského ducha, zveľaďovať svoj majetok. Sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Hlavne pán Heldák. Škoda, že o ňom nie je dostupných viac informácií.
Informácie o ždiarskom turizme a jeho postupnom rozvoji sme čerpali z knihy Dedičstvo Goralov. Ždiar (Zuzana Kollárova a kol., 2013).
Vidíme sa v novom Penzióne Tatra (bude sa volať Hotel Tatra)! A nezabudnite: „Pomaličky po diaľnici“!
v+a
