| Rok 2019. |
Zo súkromného skanzenu v Bretke sme sa vybrali prebádať náučný chodník z Bretky do Meliaty. Vydali sme sa po stopách Čiernych dier.
Keďže sme boli bez Marenka, ktorý oddychoval u starkých, chceli sme pôvodne prejsť z Bretky do Meliaty a späť. Informácie z netu boli, že je to 3,5 km a späť. No neviem :). Keď sme prišli na koniec náučného chodníka, tak nám smerové tabule poskytli dve možnosti a to buď sa vrátiť do Bretky za 25 minút alebo zájsť do Meliaty za 45 minút. Nuž sme sa vrátili do Bretky a Meliatu sme dali autom. My turisti :). Takže záver je – náučný chodník vedie z Bretky do Bretky 🙂 a ak chcete pokračovať do Meliaty pripočítajte si 3 km od posledného bodu náučného chodníka, je to bod č. 6 Továreň na klince.
Náučný chodník je krásne značený a veľa info sme sa dozvedeli aj z informačných panelov (prosím pekne v troch jazykoch). Toto bolo pekné prekvapko. Že nás tam nenechajú zomrieť niekde stratených (lebo my máme veľmi radi skratky, takže pri zlom značení by sme určite nejaké hľadali, no a väčšinou nájdeme dlhšiu a horšiu cestu).
Na takom malom území toľko zabudnutej krásy a histórie. Toto je náučný chodník Prielom Muráňa. Pre verejnosť otvorený od roku 2010. Má 3200 m a prevýšenie dosahuje 66,5 m.
Začína sa v Bretke pri informačných paneloch a bretských vrstvách, ktoré vám ukážu ako sa tu menila krajina. Stojí na nich aj ruina kaplnky sv. Andreja apoštola, ktorá bola zbombardovaná v 2 sv. vojne. Paľba bola pravdepodobne určená podzemnému vojenskému bunkru, ktorý stojí neďaleko.
Pri informačnom paneli sme parkli aj naše autíčko, Adrián sa prezul a zistil že si zobral dve rôzne topánky. Ale dal to aj v nich, na pána. Po zelenej turistickej značke sme sa vydali k bodu 2, k bralu Peskö a jaskyni, ktorá cezeň prechádza. Prešli sme okolo zbombardovaného kostolíka, evanjelického kostola (bol v štádiu opráv) a videli sme aj vojenský bunker. Do divočiny sme vchádzali pri starom sirotinci, predtým kúrii rodu Fialkovcov, dnes budovy síce obývanej, ale značná jej časť je zničená, prepadnutá strecha a zrútené steny. Nie pekný pohľad. A aj preto nemáme fotku.
Bralo Peško a 17 m dlhá jaskyňa Peško sú prírodnými pamiatkami. Stoja 12 až 14 m nad riekou Muráň. Žili v nej jaskynní ľudia a aj ľudia skrývajúci sa pred 2 sv. vojnou. To je riadne miesto.
Z jaskyne sme prešli dolu pod bralo a popri rieke na druhú stranu Muráňa. Tam sme hľadali bod 3 a to Vodný mlyn z roku 1920. Úspešne sme ho nenašli :). Verím, že tam niekde stojí. Našli sme ale informačnú tabuľu o mlyne a pozostatky mlynského jarku.
Pokračovali sme ďalej po brehu Muráňa. Rieka krásne meandrovala (asi sa to tak nevraví), žblnkotala, miestami stála ako zrkadlo. Stromy divoko rastúce, rástli vysoko. Ticho ako pred búrkou (alebo ako na Hrochoti). Pokoj.
Ďalším bodom, 4, bola info tabuľa o Flóre a faune. Dozvedeli sme sa, že tam rastie teda kadečo. Z fauny sme videli dosť. Z flóry len kravy a vraždu vtáčika iným vtáčikom.
Bod 5 Hutnianska jaskyňa. Tak trošku menšia, 11 m dlhá. Žili v nej ľudia z neskorej doby bronzovej a počas 2 sv. vojny v nej mali Nemci veliteľský úkryt. Na prielome Muráňa je registrovaných až 15 jaskýň, no nie všetky sú prístupné pre návštevníkov. Najznámejšia je Horná mašianska jaskyňa, 93 m dlhá, žiaľ nepozrieme sa do nej (ani vy).
Bod číslo 6 Stará huta (Továreň na klince, Maša). V tejto hute prebiehala banícka a hutnícka činnosť už pred 350 rokmi. Ruiny vysokej pece patria k najstarším na Slovensku. To boli riadni majstri keď niečo takéto (trvalé) postavili. Veľmi magické miesto.
Ruiny pece sú na druhej strane rieky. Naša strana rieky nám poskytla priestor na občerstvenie na drevených klátoch. Dali sme si rožky (lebo maminka nám ich pripravila, veď celý deň budeme ta het, aj kekse nám strčila do rupsaku, vďaka za to :)) a horúci čajík. Podumali sme, že čo teraz a zistili sme, že ideme naspäť do Bretky. Tak sme išli.
Šli sme popri starej ceste vedúcej k vrchu Guba, v ktorom sa voľakedy fáralo a zvážalo sem do starej huty (vtedy ale ešte nebola stará). Pozostatky cesty sú ešte viditeľné. Skoro som odpadla, že po takom čase.
Vyšlapali sme si kopec, cez velikánsku lúku sme sa dostali naspäť k mlynu (ktorý sme opäť nenašli) a potom cez lávku na druhú stranu rieky.
Nešli sme však cestou naspäť, lebo Adrián vo vzduchu zacítil skratku a tak sme sa vydali opačným smerom. A naozaj to bola skratka. Cez bretský cintorín. Inak naozaj krásny, pokojný, upravený, s krásnymi starými náhrobkami. Pár krokov z cintorína a boli sme na začiatku náučného chodníka a pri našom aute.
V Bretke sme okrem náučného chodníka, kostolíkov, kúrii Fialkovcov (dnes obývaný dom, v minulosti aj sirotinec) našli aj krásnu budovu školy. Tá škola tam stála aj v minulosti a bola školou aj vtedy, zistila som to až po zhliadnutí starých historických fotiek z Bretky. Krásna budova. Významnou pamiatkou v obci je aj ďalšia kúria, ktorá sa našťastie zachovala. Je to baroková budova, postavená v roku 1794 Szigmondom Beretkey. Bývali v nej aj zemani z rodu Tornallyayovcov a aj Fialkovcov. Dnes je v nej galéria Gemerského fotoklubu. Horší osud postihol sýpku kúrie a dom pre služobníctvo (ten už je načisto vybývaný).
Každopádne, Bretka je veľmi čarovná. Veľa histórie, divoká a nedotknutá (viac-menej) príroda. Určite stojí za pozornosť všetkých Slovákov.
Vidíme sa v Bretke! A nezabudnite: „Pomaličky po diaľnici“!
v+a
