| Rok 2019. |
Sihla. Moje detstvo. Rodná dedina mojej maminky. Tam kde mojí starkí zložili svoje kríže. Pre mňa to bude navždy najkrajšie miesto na svete. Opradené detskou fantáziou, krásnymi horami, vlniacimi sa lúkami. Najsladším hráškom zo starkinej záhradky.
Vôňa dreva, uhlia, pokosenej trávy a kvetov. Kravy po dedine, husy na Mašine, ovce v hore. Jelene, hríby a žlté kuriatka v košíku. Poklady z potoka (sklo zo starej sklárne).
Starkina špajza a kockový cukor. Sekretár a cukríky, ktoré nám kupoval starký, vždy keď sme mali prísť. Brezy a pod nimi krásne janíky. Plávky s troškou soli, upečené na peci. Pečené zemiaky s rascou, maslom a kyslou kapustou. Čučoriedky so smotanou. Domáce rezance do polievky. Jahody. Medvedie labky. Živánka krútena nad ohňom. Zemiaky v pahrebe s topiacim sa maslom.
Pukot ohňa v peci. Ľadové rána. Snehové záveje. Naozajstná tma a žiariace hviezdy. Nadýchané periny plné páraného peria. Tkané koberčeky. Kartové zápolenia. Hokejové večery. Strašidelné večerné príbehy, ktoré starká rozprávala tak, že sme sa báli čo i len pohnúť. Rodina.
Toto je moja Sihla. Vraciam sa do nej rada a často. Večer, keď snívam. Choďte ju navštíviť a pozrieť sa tam, kde moje srdce býva. Je už síce iná, ako si ju pamätám, ale stále krásna.
Zbaľte si deku, niečo dobré pod zub a poďte (s nami) na Sihlu.
My sme si spravili malý palacinkový piknik v nedeľný septembrový, ale stále ešte slnečný, deň.
Prešli sme sa celou dedinou.
Od Výhonu, kde sme niekedy sadievali krumple. Pre mňa ako dieťa to boli top zážitky. Nemusela som makať na záhumienke, len si tak sedieť na tráve, baviť sa s ostatnými detiskami, pozorovať ľudí, vozy, voly.
Nechala som sa uniesť spomienkami a vôbec som si nevšimla, že je lúka oplotená. Nuž, áno kopla ma elektrika. Naozaj práve toto som potrebovala zažiť :). Ale aspoň som našla na ceste 3 eurá, prosím pekne. Teraz cestou na Výhon nájdete Slovenský Hucul klub.
Popri 150 ročnej budove lesnej správy, cez lúku popri koníkoch. Tá lúka, bola niekedy moja :). Tam som sa hrala, prechádzala, trhala kvety, sánkovala.
Cez Mašinu, popri potôčku, ktorý bol kedysi oveľa širší. Máčali sme si tam nohy, hľadali farebné kusy skla, z bývalej sklárne. Tam nás husy naháňali, syčali na nás a gágali. Podarilo sa mi nájsť poklad aj dnes.
Až ku Kamenistému potoku do doliny. Meandrujúca rieka, vysoké smreky, veľké mraveniská, vôňa materinej dúšky, ihličia a zeme. Nikde nevonia hora tak, ako na Sihle.
Meandre Kamenistého potoku má 2,5 km a tiahne sa až na Klimentku. Od roku 1991 patrí pod chránenú krajinnú oblasť Poľana. Kamenistá dolina zároveň ponúka rôzne cyklotrasy. Cesta je asfaltová, v krásnej prírode a je autám uzavretá. Takže sme si ju užili naplno.
Pri potoku na moste, sme si dali mliekovú pauzu. Romantika riadna. Horúcu vodu na mlieko som chladila v potoku. Samozrejme ako inak, bez nehody sa to neobišlo. Dudlík z fľaše mi spadol do potôčika a tak som ho pekne krásne naháňala po meandrujúcom potoku. Chytila som. Dali sme chlapčekovi napiť :).
Oproti horárni sme si spravili palacinkový piknik. A neboli sme sami. Stretli sme viac piknikovo naladených ľudí.
V tejto horárni niekedy úradoval aj môj starký. Máme odtiaľ krásne staré čiernobiele fotky a farebné príbehy mojej maminky.
Sihla je krásna dedina. Zažila veľa dobrého aj zlého. To dobré tam cítiť, zostalo tam. Krásne domy, drevenice, predzáhradky. Aj keď tam život nie je ľahký.
Sihla vznikla v 18. storočí. Bola domovom sklární, parnej píly, mala lesnú železnicu. Rozprestiera sa v nadmorskej výške 980 m n.m., no zároveň leží v mrazovej kotline. Niekedy sú prízemné mrazy aj v lete. Pamätám si mrazivé rána a spev kohúta.
V rokoch 1936 a 1937 sa konali na Sihle veľké Slovenské pašiové hry. Ja by som to tak chcela vidieť, lebo to čo o tom hovorí starká cez maminkine slová je riadne krásne. Bolo to unikátne dielo, do ktorého bola zapojená celá Sihla a aj ľudia z okolitých dedín. Hralo sa celé leto a aj v septembri, každú nedeľu a hry videlo asi 20 tisíc ľudí. Nebolo to len náboženské dielo, ale aj veľmi pekný divadelný zážitok. Scéna, kostými, herci, všetko bolo profesionálne pripravené.
Dnes je Sihla známa aj vďaka volským pretekom Jarmo. Tento rok v auguste sa mal konať už ich 20 ročník. A ak nájdete otvorenú pekáreň (hneď na začiatku dediny), tak si choďte kúpiť chlebík. Robí sa totižto v peci vykurovanej drevom.
Dnes je Sihla iná. Nová. Niektoré veci sú inak ako boli. Niektoré sa však vôbec nezmenili. Vôňa hory, nádherná Kamenistá dolina, potok, kravy na paši. Pribudli krásne kone, väčšie domy, viac áut s „čudnými“ poznávacími značkami. Predtým boli „čudné“ len tie naše. Chýbajú však „starí“ ľudia, ich dych, príbehy, úsmevy a starkine ruky. Vždy to však bude miesto, ktoré ma učilo milovať prírodu, vietor, hory, rešpektovať búrku, hromy a ktoré vdýchlo do mojich snov život.
Vidíme sa na Sihle! A nezabudnite: „Pomaličky po diaľnici“!
v+a
